Mamička, odpusť! -životný príbeh

Autor: Michal Lejko | 7.7.2005 o 6:28 | Karma článku: 5,94 | Prečítané:  1620x

Bývali sme v malej dedinke na Slovensku. Naša rodina, do ktorej okrem mňa patril aj môj o 10 rokov mladší brat, mala v dedine veľmi dobrú povesť. Boli sme vzorom. Dom aj dvor stále v čistote. Deti slušné, múdre a hlavne poslušné. Ak by sa mala autorita tej-ktorej rodiny posudzovať podľa toho, koľkokrát sa dostatala na jazyky dedinských klebetníc, pripadne do reči ohováračov oblastného formátu, čo bol už ten horší prípad, tak naša sa dostala na pranier iba raz, a to kvôli mne.

Vyzerá to skoro strašidelne, ale nakoniec to slniečko nad mračnami zvíťazíVyzerá to skoro strašidelne, ale nakoniec to slniečko nad mračnami zvíťazíM.Lejko
Mama ma držala veľmi nakrátko. Nepustila ma nikdy na zábavu ani na diskotéky.Veľmi ma to trápilo a neraz som aj plakala. Dúfala som, že sa na strenú školu dostanem niekde ďaleko od dozoru svojej mamy. Najviac ma zlostili jej večné výčitky, že mám na takéto veci ešte dosť času, že či chcem skončiť ako Jana z dolného konca, ktorá už ako 19-ročná bola slobodnou mamičkou... Blížil sa môj šťastný deň. Prijali ma na strednú školu a ja som mala bývať na internáte. Tešila som sa ako malé decko. Moja radosť však netrvala dlho. Mama mi vybavila prijatie na inú strednú školu v neďalekom mestečku. Bývanie na internáte som nechtiac vymenila za každodennú dochádzku. Mamičkina radosť nemala konca-kraja, ale ja som nemohla urobiť vôbec nič, čo by necenzurovala moja matka. Bolo to hrozné. Na tie 4 roky štúdia budem ešte dlho spomínať. Zmaturovala som na samé jedničky a naši mi kúpili auto. Mysleli si, že budem zamdlievať od radosti, ale ja som ju nepociťovala. Nechcela som tak veľa, chcela som iba trošku viac pochopenia pre dievča mojich rokov. Pre dievča? Nie pre ženu?! Vtedy mi na chvíľu zišlo na um, ako sme sa v škole pohádali pre obyčajnú hlúposť. Nevedeli sme sa dohodnúť, kedy sa je žena skutočnou ženou... Prijali ma na vysokú školu a vtedy sa mi konečne splnila moja túžba. Bola som na druhom konci republiky a konečne som si vydýchla - od mamičky, od jej výčitiek, dozoru, od všetkého, čim ma toľké roky zlostila. Konečne som slobodná! Možem robiť čo chcem! Tu v internáte nie je mama, ani tie odporné staré klebetnice, hoci ich nahradili mladšie, progresívnejšie a produktívnejšie spolubývajúce. Začiatky na vysokej škole boli tažké, ale ja som ich prekonávala s veľkým elánom, ktorými dodával pocit slobody, vedomie, že som paňou svojho voľného času. Neraz, keď som sa večer vracala z cvičiek, stretávala som dvojice milencov a cítila som, ako mi prúdi kvrv žilách, ako sa pýrim pri pohľade na ich objatia a bozky... Závidela som im, áno, závidela, lebo ja som ešte nikdy nepocítila dotyk mužských pier, pohladenie, objatie chlapca, ktorý by ma mal rád. Spomenula som si na mamine slová ,, na takéhto veci máš ešte dosť času..." Ale ja už nechcem čakať, nechcem a nebudem čakať! Prežívam predsa svoje najkrajšie roky a vari ich mám prežiť iba tak - čakaním? Na ročníkovej zábave ma požiadal o tanec chlapec, z ktorého reči neskôr vyplynulo, že je piatakom a už pri prvom pohľade sa do mňa zaľúbil. Áno, tak mi to povedal a ja som bola taká šťastná. On sa do mňa na prvý pohľad zaľúbil! Neviem čo hovoril ďalej, lebo ja som sa oddala snívaniu a vychutnávala som dotyky jeho tela pri rumbe. Cítila som páľavú jeho ruky na bedrách, jeho horúci dych a bozk na čelo. ,,Nie!", povedala som chvejúcim sa hlasom, ale vzapätí som sa ešte viac pritúlila k nemu a on ma bozkával, bozkával za každým slovíčkom: ,,ľúbim ťa." V tej chvíli by som bola dala čokoľvek na svete za to, aby ten tanec nikdy neskončil... Na internát ma odprevádzal On. Ten, do ktorého som sa zaľúbila a ktorý ma v ten večer urobil takou šťastnou... Ľúbim ťa, ľúbim a naša láska bude večná..." šepkal, a ja som neodolala. Chcela som byť ženou. Večnosť našej lásky trvala týždeň a ja som sa v návale šťastia nestihla spýtať ani na jeho priezvisko. Viac som ho nevidela a medzi piatakmi ho nikto nepozná. Opustil ma ja som som tak veľmi túžila byť konečne ženou... Teraz budem matkou. Mamička, odpusť
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?